Tento druh terapie je známy už vyše tisíc rokov v Japonsku, Indii a Tibete. Aké to je z pohľadu mladého Európana?
Keď som prvýkrát kamošom povedal, že sa chcem na týždeň zatvoriť do úplnej tmy, reakcie sa veľmi nelíšili: “Ti hrabe? Dobrovoľne ísť na samotku? Sa tam obesíš!”. Prirodzene ma to ešte viac vyburcovalo. Minulý rok som strávil týždeň v indickom budhistickom chráme a doteraz to považujem za jeden z najlepšie strávených týždňov môjho života. Chcel som podobný chrám navštíviť vo februári, ale v Európe som nič zaujímavé nenašiel a potom som sa na Zaježovej pri nakladaní dreva dopočul o pobyte v tme. Spolu-nakladajúci kamoš Ondrej tam strávil týždeň, neskôr dva týždne a teraz chce ísť na tri. Má doma ženu a deti, pracoval ako slovenský diplomat v Berlíne, a aj tak si na toto našiel čas. Vzalo mi to akékoľvek výhovorky a rozhodol som sa ísť.
Cena takéhoto pobytu je rôzna a závisí od toho, akú stravu resp. pôst chceš absolvovať. Na Myjave som sa dogooglil k Ekovesnice.cz, ktorú vybudoval Petr Skořepa so svojou rodinou a členmi občianskeho združenia. V ich plnom kalendári som si našiel miesto a oslovil Interez, či by mi na to finančne prispeli, keby som o tom napísal tento článok. V redakcii neverili svojim očiam, vraj sa o tom akurát to ráno rozprávali na porade a rozmýšľali, kto by išiel. Vesmír občas funguje aj takto.
Napriek tomu, že Ekovesnice.cz má skoro stále plno a nepotrebuje reklamu, boli ochotní spolupracovať. Terapia tmou je prastará tibetská technika, ktorú absolvovali tisícky mníchov. Zatvárali sa však až na pol roka! Neviem si predstaviť, čo tam po takej dobe museli vidieť. Ja som už po štvrtom dni mal silné halucinácie. Po pol roku by pre mňa pravdepodobne boli skutočnejšie, ako celý ostatný svet. Ale nepreskakujme.
Pripraviť a pobaliť sa na takýto pobyt bolo pre mňa niečo nové. V podstate som si len napísal zoznam, o čom chcem rozmýšľať, čo tam potrebujem vyriešiť, a dočítal Power of Now od Eckharta Tolleho. Dokonca som napísal e-mail Tomášovi Klusovi, lebo on tento pobyt absolvoval nedávno. Naplánoval som si cestu do dediny Vrbovce kúsok pri Myjave a v deň nástupu som tam cestoval vyše sedem hodín asi štyrmi rôznymi prestupmi. Z Vrboviec ďalej bolo treba 4 kilometre šliapať peši do osady Štefanová. Tam som dorazil k rozľahlému pozemku s vysokým dreveným plotom a dvomi psími strážcami.
V areáli býva vo vlastnom dome Peter s rodinou, na záhrade majú trampolínu, hojdačky, amfiteáter, jurtu, dielňu, dva hlinené domčeky na pobyty v tme, sliepky, záhradu. Je to krásny areál a hlavne v lete to musí byť nádhera. Elektrinu vyrábajú solárne panely, voda sa filtruje osmózou, ovocie a zeleninu pestujú, alebo kupujú BIO. “Já tímhle banánům ale přesto nevěřím, že jsou bio. Já se spoléhám jen na to, co vidím jak roste nebo vím u koho to vyrostlo. Tyhle jabka jsou z této jabloně, jediná jejich chyba je možná to, že se u ty jabloně někdy někdo vyčural.“
Spolu s ďalšou dobrovoľníčkou ma ubytovali v domčeku. Spravili mi prehliadku, vysvetlili, čo sa ako používa. Pri budovaní mysleli snáď na každý detail. Pod posteľou boli napríklad dve rúry, ktoré prinášali do domčeku vzduch z lesa alebo trochu teplejší z pivnice. Všetko som si obchytal, dal sprchu, zavolal frajerke a natočil video. Potom som si vyhodil poistky v celom domčeku a začal svoj pobyt.
S neistotou si sadám na posteľ. Aj keď je tma, mám zavreté oči. Mám sa čoho báť? Čo ak sa mi začnú vracať výjavy z hororov z detstva ako Exorcista? Skúšam si predstavovať všetky obludy a napriek tomu sa cítim bezpečne, aspoň niečo. Je mi chladno tak si zacvičím na hrazdách, prezlečiem do pyžama a schovám pod perinu. Zaspím.
Práve som sa zobudil fakt parádne vyspatý. Nemám potuchy koľko je hodín. Stále sa tým zaoberám, chcem vedieť, koľko som spal a naplánovať si deň, ale nedá sa. Je strašidelné, že o sebe nonstop rozmýšľam v množnom čísle, ako keby sme tu boli dvaja. Mozog sa tak možno bráni samote, neviem. Trochu ma bolí hlava, ako keď dlho škúliš očami. Z neustáleho premýšľania sa dostávam do lucidného snívania. Som hore, ale rozmýšľam nad ľuďmi, ktorých som nikdy nevidel, o miestach, na ktorých som nikdy nebol, nerozumiem.
Paradoxne napriek tomu, že tu nemám čo robiť, vyčítam si, že nič nerobím a len vylihujem. Už som mal predsa jesť, cvičiť na gitare, meditovať! Stanovil som si predsa svoje ciele. Roztriedil som si to do 3 rovín: najplytkejším cieľom je sa poriadne vyspať, oddýchnuť si, detoxikovať a prípadne schudnúť vďaka vegánskej strave. Druhá rovina je ambicióznejšia, potrebujem cvičiť spev a dokončiť pár skladieb. Tretia rovina je meditácia a spiritualita. Čím viac hodín strávim meditáciou, tým väčší odstup od svojho temperamentu dokážem mať. Posledné týždne som na to kus prdel a vracal sa mi môj cholerizmus a sebaľútosť. Som tiež zvedavý na účinky DMT. Ide o látku, ktorú mozog vylučuje keď zomierame, alebo pri šamanských ayahuasca rituáloch. Čítal som, že sa to spúšťa aj po pár dňoch v úplnej tme.
Zasa som sa zobudil, ani neviem, ako som zaspal. Nebaví ma hrať, spievať, nebaví ma meditovať, nebaví ma nič. Kríza. Zvyšky svetelnej energie v očiach mi vytvárajú tmavomodré fľaky v inak absolútnej čiernej, pozorujem teda aspoň to. Po nejakej dobe si tmu začnem vypĺňať náhodnými predstavami. Najprv to vyzerá ako šetriče obrazovky vo Windowse, potom sa to rozbehne asi nejak takto: Na oblohe sa spraví veľká diera, v nej vidím Disney zámok, ktorý vzápätí zhltne obrovská obluda s jašterými ušami. Sú to rôzne výjavy a asociácie, obrázky z rozprávok, filmov atď. Snažím sa to len pozorovať a moc nad tým nerozmýšľať.
Zuzka mi doniesla jedlo. Raz denne mi donesú raňajky, obed aj večeru naraz. Vždy v inom čase, aby ma pomiatli a stratil som predstavu o čase. Žiadne živočíšne produkty, ovsená kaša s kokosovým mliekom, ovocie, krémová zeleninová polievka a ryža so surovou zeleninou. Chutí to úžasne! Asi je to tmou aj hladom, ale naozaj si užívam každé sústo. Vždy keď mi donesú jedlo, mám možnosť sa trochu porozprávať. Zatiaľ som túto možnosť nevyužil, s vekom mi čoraz viac chutí samota.
V predchodbe počujem vonkajší svet. Keď si idem po večeru, počujem kikiríkať kohúty. Strácam pojem o čase a som z toho v strese. Tmavomodré fľaky zmizli, už vidím úplne čierno-čiernu tmu. Snívalo sa mi o Šefčovičovi, ktorý so ženou na chrbte kričí na hokejovom štadióne, že im nikto nezakáže tantrický sex. Snívalo sa mi tiež o nejakom hippiesákovi, ktorý povedal: I studied optimism as a new way of survival. Hneď z toho robím pesničku.
Furt riešim ten čas. Kedy mi doniesli obed? Je už večer? Koľko som asi hral na gitare? Stále je len druhý deň? To mám ešte päť pred sebou? Preboha, ako to zvládnem??? Nemám poňatia. Keď myslím na budúcnosť a minulosť, všetko je napi*u. Keď sa ale sústredím na prítomnosť, je mi skvele. Som dobre najedený, rozmasírovaný a ponaťahovaný, dobre vyspatý, meditácie prinášajú odpovede, zložil som super veci. Neviem nakoľko to bude použiteľné vonku vo svete, ale je to dobrá lekcia. Jedz, keď si hladný, spi, keď si unavený, hraj na gitaru nie “hodinu denne”, ale koľko máš chuť. Budúcnosť prináša obavy a pritom jediný čas, ktorý existuje, je ten prítomný.
Telo si s nedostatkom spoločenskej interakcie a nedostatkom svetla poradí počas spánku. Sníva sa mi o bielych zasnežených Alpách a slnečnej pláži. Oslepuje ma slnko. Všade je veľa ľudí, Eddie Murphy a Whoopi Goldbergová, najutáranejší ľudia na svete, furt na mňa niekto rozpráva až kým sa zobudím. Potom sa svetlo stratí a som zas v tme a som rád, že mám konečne pokoj. Zaujímavé.
Keď mi donesú najbližšie jedlo, som v polovici pobytu. Zasa ten čas. Na náladu je najlepší spánok. Keď sa na mňa lepí kríza, pripomínam si, že môžem kedykoľvek odomknúť dvere a odísť. Pripomínam si, aké mám šťastie, že na toto mám čas, a že mi to dokonca zacvakol Interez. Koľko iných ľudí má takú možnosť? Trochu nad tým meditujem.
Rozprával som sa s Bohom… pardon, Bohyňou. Vyzerala ako slovenská babička s aztéckymi veľkými čelenkami. Vyčítala mi, že sa mám príliš rád a nedokážem preto plnohodnotne prospievať okoliu. Vraj si budujem sebavedomie na svojich schopnostiach a to je ako domček z karát. Píšem možno najlepšie poviedky z celej rodiny, ale postavte ku mne Edgara Kereta a všetko čo napíšem je sra*ka. Málo gitaristov ma poteší svojím zvukom a hrou tak, ako sa dokážem ja. Postavte ku mne však Hendrixa a ani sa nepriznám, že hrám. Mám celkom slušný rozhľad a nenaletím na marketingové kampane, ale volím Čapútovú, aj keď o nej viem veľké nič. Stavať si sebavedomie na akejkoľvek svojej schopnosti je hlúposť, lebo každá schopnosť je relatívna a jej ozajstná kvalita neexistuje. Existuje len páči/nepáči. Keby existoval paramater ako dobrý film, páčil by sa všetkým rovnako… Sebavedomie si vraj mám stavať na svojich čistých úmysloch a dobrých skutkoch. Na tom ťa nikto nenachytá. Keď si si istý, že robíš kvalitnú robotu s dobrým úmyslom, môže ťa kritizovať ktokoľvek a odrazí sa to od teba.
Vždy som sa považoval skôr za ateistu, ktorý si však rád predstavoval nadpozemské javy. Anjelov, démonov, reinkarnáciu… V dnešnej dobe je veľký tlak sa vyhraňovať. Si veriaci či ateista? Musíš mať na všetko názor. Si proamerický či proruský? Ja neznášam Trumpa aj Putina, som teda nikto? Prečo väčšina liberálov nie je liberálna aj voči konzervatívnym kresťanom? Je toto všetko, čo sa mi tu teraz deje len halucinácia, alebo sa moje vedomie niekam posúva? Odpoveďou je, že to je v skutočnosti úplne jedno. Dôležité je len, kam to vedie, a ako sa to prejavuje. Je úplne jedno, že veríš v Boha, keď potom doma šikanuješ celú rodinu, a je úplne v poriadku neveriť v nič, keď aj bez prísľubu raja dokážeš pomôcť starej tete pozbierať v obchode mandarínky zo zeme.
V druhej polovici pobytu to začína byť dosť tvrdé. Neviem sa zbaviť predstáv, ako mi kamaráti preťahujú priateľku. Očividne to mám zakorenené z predošlých vzťahov, ktoré tak končili. Neviem si to v hlave vôbec upratať, potím sa, búcha mi srdce, neviem spať, kopem do gitary, nejem.
Žiarlim na všetkých jej bývalých. Neviem si pomôcť. Čo asi teraz robí? Neprekvapil ju jej Turek? Čo ak ho pustila dnu do bytu?
Halucinácie silnejú. Začína to tak, že vypleštím oči, spadne mi sánka, zimomriavky mi prejdú do celého tela a trasú mnou aj 10 sekúnd nonstop. Vidím plejádu rôznych bytostí, podvodný svet, medziplanetárne lety, jadrový výbuch. Hneď ako ma zmetie a roztrhá na kusy, ocitnem sa v hustom prúde tiel rozsekaných na ruky, nohy, hlavy, krky a vznášame sa v stĺpcovitom víre smerom hore. Cítim potrebu predrať sa dopredu.
Cez noc nemôžem napriek únave spať. Akonáhle si ľahnem, niečo mnou prechádza. Ležím na boku s otvorenými očami, neviem sa pohnúť, vnímam nad sebou troch ľudí v rúškach, ako o mne diskutujú: “Nechajme ho ešte chvíľu ležať.”
Peter vravel, že si po pár dňoch mám vyskúšať hádzať tenisovú loptičku. Vraj ju napriek tme budem vidieť a spoľahlivo chytať. Skúšam to 5 minút a vždy mi spadne. Toto nefunguje.
Poslednú noc skoro nespím, celú ju premeditujem a sledujem vlastné halucinácie. Stále vidím zábery z Afriky a vyvolávajú vo mne rôzne emocionálne reakcie. Vo viacerých momentoch sa opakuje krásna chudá Afričanka s bielymi zubami a veľkými očami. Zakaždým ma to dojme a dokonca si pomyslím “Zlatko, chýbaš mi”. Snažím sa to pochopiť, ale čím viac si tieto veci racionalizujem, tým rýchlejšie to strácam. Hľadám slová a významy, teším sa, ako o tom poviem doma. Napokon to úplne stratím. Odrazu ma zobudí budík, ani neviem kedy som si ľahol.
Nastavili mi budík na 04:00 ráno, vraj si tak užijem východ slnka a bude to ako znovuzrodenie. Plánujem sadnúť na prvý autobus a prášiť domov, ale Peter vraví, že nech radšej nič neplánujem. Keď vyjdem, vraj budem každý strom obzerať aj polhodinu a prvé tri hodiny ma bude motať. Tomu verím, lebo stačí malé svetielko tohto diktafónu a roztočí sa mi z neho hlava. Už sa neviem dočkať, dám si poslednú sprchu potme a idem von!
Je noc, obloha však nie je len čierna. Chladný čerstvý vzduch mi rozťahuje pľúca bolestivo a zároveň príjemne, ako keby som fajčil. Mám z toho rauš. Prší. Na poli počujem diviaky. Prejdem sa na koniec osady s mandarínkou, nočné pouličné osvetlenie ma bolí.
Prechádzam sa asi dve a pol hodiny, potom sa vrátim a zistím, že som sa prechádzal len 40 minút. Čas plynie pomalšie, ako ho vnímam. Pobalím si veci, napíšem do návštevnej knihy odkaz a idem sa rozlúčiť s Petrom. Jeho manželka Zuzka mi dá lievance a z prstov mi ich zlížu obidva psy. Odrazu na mňa vôbec nebrešú ako prvý deň. Peter ma zavezie do Vrboviec a odtiaľ sa snažím čo najskôr dostať za frajerkou. Rodine a kapele napíšem, že som prežil, ale nechcem s nikým volať aspoň ešte deň. V Trenčíne na stanici kúpim v bufete U mokrého lakťa plastové poldeci vodky, z každého výletu priateľke nosím darček. Doma sa od seba nevieme odlepiť. Prežil som, ale čo vlastne?
Takýto pobyt odporúčam každému. Stačí aspoň na 2-3 dni. Bez svetla, mobilu a všetkých povinností si nenormálne oddýchneš. Vyspíš sa ako nikdy! Potom sa rozhodneš, či pokračuješ ďalej.
Dva týždne po pobyte: Stále keď na mňa príde stres, obavy z budúcnosti, čokoľvek, sústredím sa na prítomnosť. Väčšinou sa takto ocitnem dobre najedený a pohodlne oblečený na gauči, alebo lavičke. A to mi stačí.
Ďakujem Interez.sk, Petrovi Skořepovi a Zuzke z Ekovesnice.cz. Viac informácií nájdeš na www.terapia-tmou.sk.
Videl si o niečom takomto dokumenty? Absolvoval si niečo podobné? Napíš mi o tom. Nemyslím si, že je výnimočné prežiť niečo výnimočné
Pridaj komentár