23. – 24. 2. 2020 Sukhothai
Z Bangkoku mierim opačným smerom ako väčšina turistov. Na severe sú hory, džungľa a žiadne ostrovy s azúrovou vodou, v ktorej si vidíš chodidlá, pokiaľ ti na ne akurát nestúpa jeden z tisícky Číňanov a Rusov. Šetrím peniaze, takže cestujem autobusmi, aj keď z európskeho pohľadu sú aj vnútroštátne prelety lacné. Po ceste však uvidím bývalé kráľovské mesto s ruinami z 13. storočia v Sukhothai a stojí ma to nie 50 €, ale 12 €.
Na autobusovej stanici v Bangkoku je vyše 100 nástupíšť a desiatky okienok. Prichádzam preto o 2,5 hodiny skôr, mama by na mňa bola pyšná – síce istoty nevolí, ale má ich rada a preto na vlak čaká vždy skoro hodinu na stanici “keby náhodou”.
Na stanici som jediný biely, to si vždy užívam. Nie že by na tom naozaj bolo niečo príjemné, ale veľmi si idem ten pocit výnimočnosti akože niečo objavujem. V skutočnosti som úplne ostatný ako iní.
Autobus to preháňa s klímou a pod dvoma dekami drkocem zubami. Sedím za vodičom a niečo mu tam celú noc pípa (cestujem v noci, aby som ušetril aj na ubytovaní), takže okrem drkotania zubami nimi aj nenávistne škrípem. Okolo 04:00 ráno sa presuniem dozadu, kde sa to vyprázdnilo, zložím si sedadlo a konečne pohodlne zaspávam na 20 minút, lebo potom vystupujem. Pamätám si, že som mal prísť až o dve hodiny neskôr, ale “Pepo promiň, já se spletla!”. Ľahnem si na lavičku v kuchyni hostela hneď oproti stanici a celý sa zabalím do deky, aby ma nežrali komáre. Pocuckajú ma aj cez deku.
Ráno som taký hotový, že si na prehliadku mesta požičiam bicykel. Na motorku si ešte netrúfam. K ruinám je to krásnych 12 kilometrov po rozhorúčenej hlavnej ceste, počas ktorej sa ešte for fun predbiehame s malými sopliakmi na motorkách. Nohy mám z adamantia, tričko súce na žmýkanie, ale som tu!
Dnes je akurát deň detí, tak je vstup zadarmo. Pred bránami je namiesto skákacieho hradu zaparkovaný tank, po ktorom lozí asi 20 nadšených detí. Mohli radšej ako atrakciu zvoliť smetiarske auto, nadšenie by bolo rovnaké a mám tušák, že prioritou ďalších desaťročí by malo byť upratovanie, nie bojovanie.
Domáci používajú na bicykloch staré CD-čká ako reflexné odrazky. Dobrý nápad, takto by sme možno predali viac kusov aj my s kapelou!
Úprimne, mňa história a pamiatky tohto druhu nejak nebavia. Čítam všetky tabule a hľadám zaujímavosti na webe, ale historici žiaľ nie sú spisovatelia ani copywriteri a všetko je to len od roka k roku furt sucho o tom istom. Ako si to takto zapisujem, možno by som sa mohol ozvať do múzea SNP v B. Bystrici či nechcú prepracovať texty. Raz som mal podobný nápad s Bibliou, ktorá sa nedá čítať, ale to by asi dopadlo ukrižovaním. SNP si však treba pripomínať a očividne hlavne u mladších generácií. Pokojne mi tento nápad ukradnite a dajte dokopy ktorékoľvek slovenské múzeum, náš turizmus stojí za hovno.
Keď si fotím už dvanástu ruinu s tým istým Budhom (akurát tento má ľavú ruku dlaňou hore – to je zaujímavosť z webu!), nemôžem sa ubrániť komickej predstave, ako sa niekto o 800 rokov fotí v panelovom záchode na sídlisku postavenom v období komunizmu, kedy panovníka nahradila sila jednoty a otroctvo nahradila viera v prd v sáčku. Toto bude “12 miest, kde si musíte urobiť dronefie počas návštevy planéty Zeme! Petržalka, raj medziplanetárnych backpackerov!”
Cestou nazad sa nechcem 12 km trápiť na asfaltke, tak idem bočnými uličkami cez dediny. Odrazu počujem z jedného dvora strašný hluk, tak do neho nepremyslene vrazím a za drevenou šopou sa krčí 20 dedinčanov okolo 2 kohútov, ktoré sa mlátia. Thajci milujú stávky! Pokiaľ nejde aspoň o drobné, nejde o nič. Vo väčších zápasoch vraj dávajú kohútom koks, tu na dedine im len pred zápasom robili nervy a trhali perie. Svoj názor by som sem písal zbytočne.
Večer dopĺňam energiu kokosovým shake-om a drobnosťami z grilu. Večerné trhy sú zatiaľ v každom meste, v ktorom som tu bol. Milujú to totiž aj domáci, na ulici sa naješ lacnejšie, ako keď si nakúpiš v potravinách na doma. Za 20 THB si v potravinách kúpiš jeden jogurt, alebo na ulici kurací grilovaný špíz.
Cestou domov ma skúša obabrať tuk-tuKÁR, tak sa vyberiem pešo so slúchadlami. V polovici cesty sa pri mne pristaví motorkár, zloží si z chrbta frajerku a odvezie ma domov. Len tak, frajerka zatiaľ počká. Nechce odo mňa ani pusu, skúsil som!
Cestu do Chiang Mai som si touto zastávkou rozdelil na dve polovice, ale inak ma na celom Sukhothai najviac potešila ich tradičná Sukhothai noodle soup s arašidmi, limetkami, citrónom, mäsom a pôvabným úsmevom starenky, ktorej tohto spoteného Slováka pomohli vybaviť všetky susedky, ktoré vedeli aspoň trochu po anglicky. Nabudúce sa skúsim lepšie vyspať.
Pridaj komentár