36. Slovensko peši za 27 dní (2. diel)

5.9.-19.9.2018 Cesta hrdinov SNP

Na Šturci hore v čučoriedkach stretávam značkárov. Po zle vyznačenom východe Slovenska doceňujem ich prácu. Tlieskam a ďakujem, dokonca mi dovolia namaľovať vlastnú značku. Síce nie červenú, ale modrá mi ide k očiam. Babám klamem, že v nich mám celý vesmír a keď sa prizrú, bozkávam. Vyšlo mi to tri krát. Mám šťastie na zúfalé. Pripomína mi to prirovnanie z Demotivácie – Ako môžu ženy tvrdiť, že pre nich neexistuje dobrý chlap, keď je ich toľko slobodných? To je ako byť hladný a pritom mať v chladničke 8 plesnivých jogurtov.

Najstarší značkár má za pár dní 80tku. Počuje bez problému, váľa sa na tráve bez problému, mladých naháňa, aby ešte pred futbalom stihli pivo. “Kým môžem, aj po štyroch by som behal, ale s časom sa nedá pretekať.” V niečom je ako moja babka, tiež cestuje na návštevu za synom 4 hodiny do Bratislavy, aby sa ten istý deň vrátil. Lebo len doma je bezpečie a pohoda, nevie to inak vysvetliť.

Značkár na mňa potom vytiahne kameru a úprimne im poďakujem v TV Raj. Nechávam im číslo a dokonca ma o pár týždňov zavolajú prednášať o Nepále pred plným kinom v Turčianskych Tepliciach. Prvý klub turistov Diviaky – super chlapi, má úcta a vďaka!

3 dni šlapem s kamošom Mirom. Je viac nabalený, ako odhodlaný, ale nakoniec nepoľaví ani na sekundu a ženie ma ďalej, ako keby som išiel sám. Naučí má na ovsené vločky so sušeným ovocím a medom, zapaľuje oheň bez ohňa a je to vlastne taký Mac Gyver, len vyzerá ako Thor.

Bufetárka Norika nám na Skalke poskytla jej altánok, zakryli sme sa celtou zo stanu a máme ubytovanie za free. Večer sa za nami vydriapal na motorke aj ďalší Miro a doniesol jedlo na dva dni, slivky zo záhrady a domácu višňovicu od bývalých svokrovcov. Hrejeme šebe, fajne je!

V Trenčíne sa delia o jeden obchodný priestor zdravá výživa, tetovacie štúdio a pohrebná služba.

Na večeri v trenčianskej Kebabizni stretávam smeťobežkára Rasťa. Chlap ťahá 80 km/h rýchlosťou po diaľniciach na kolobežke zbitej zo smetí. Plánuje Čechy, len má zapálené spojivky. Hovorí veľa o M. R. Štefánikovi, chce šíriť jeho odkaz, ale každých 5 sekúnd prepne na inú tému tak sa mu ťažko rozumie. Asi tiež za mladi čuchal čongo bongo tito lito vito.

Za Trenčínom za mnou o siedmej ráno vybehol na ulicu chlap: “Ty si ten Jánošík? Poď na jeden!” … týpek má obchod na značke, tak si odchytáva SNPčkarov, vraj ma už niekoľko dní sleduje. Nalial mi do všetkých troch nôh a do kopca ma museli hnať otravné muchy.

Keď prechádzam česko-slovenskú hranicu, púšťam si Tomáša Klusa, pokazí sa počasie a všetky ubytovania po ceste sú mimo sezóny zavreté. Nakoniec nájdem pri lyžiarskom vleku čosi za pár šupov a na izbe mám dokonca telku. Dávam 4 epizódy How I met your motherpo sebe, neviem sa odlepiť. Horúca sprcha, sám na izbe, teplá kapustnica na večeru. Aj tak nafasujem depresiu.

Áno, cestovanie je úžasné, to vedia z fejsbukov aj tí, čo necestujú. Ale skús si zachovať prvo-týždňový entuziazmus celých 5 mesiacov, čo som von. Nedávam to, som umrnčaný, hádam sa do krvi aj s muchami. Po telefonáte s otcom, ktorému som sa akurát tak vysťažoval, si sadám na zem rozhodnutý meditovať dovtedy, kým nebudem v pohode. Za polhodinu si bozkávam špinavé nohy za to, že ma bez problémov nesú už niekoľko týždňov. Občas si to treba pripomenúť…

Ďalší deň zajebem na šupu 43 kilometrov, tak si líham rovno vedľa cintorína na Myjave. Vo fancy pizzerii si uvedomujem, že smrdím ako bačov pes. Tu si frajerku nenájdem.

Jelene majú ruju a všade pília stromy. To sú2 zvuky, vďaka ktorým vždy zaujmem bojovú proti-medvediu pozíciu. Večer experimentujem v penzióne so sušením prádla na panvici, žehličkou a v mikrovlnke. Žehlička mi pripiekla ponožky. Ešte sa nemôžem vydávať.

Experimentujem aj s ubytovaním a zložím sa na poľovníckom posede. Behám naokolo po poli úplne holý a večeriam gumených mackov. Keď sa pred západom slnka vyšplhám hore a bookujem premietania o Indii cez mobil, vylezie za mnou poľovník a zhučí ma ako sirotu. Po tme si hľadám iné ubytovanie, zver ma obieha, riť mi sťahuje, panikárim.

Podľa poľovníkovych inštrukcií sa mi napokon podarilo nájsť rozbitú drevenú búdu so súvislou vrstvou plších hovien na povale. Ľahnem si priamo do hovien, dýcham trochu vzduchu s kopou prachu. V noci sa navzájom vystresujeme so spolubývajúcim netopierom, ktorý na nízkej povale trieska do stien aj môjho ruksaku. Zhasínam čelovku a snažím sa zabudnúť, kde som. Najhoršia noc.

Vraj sa ochota ľudí od východu na západ zmenšuje, mne však pomáhajú všade. Na Zelenej vode vojdem do krčmy a za 30 sekúnd som ubytovaný zadarmo na povale jednej kočky. Za chatou má neobratú jabloň, tak ma poprosí, či by som si láskavo mohol nabrať raňajky, desiatu a olovrant na tri dni. Mňam mňam!

Byť nezávislý je kktina. Učím sa nechať si pomôcť. Kedysi som bol lakomý a každá pomoc ma stresovala lebo som ju musel vrátiť rovnakým dielom. Je to shit, je to úplne inak. Kdekoľvek zaklopem na dvere, dajú mi vodu, najesť, babička operie ponožky, natrú mi nohy Ibalgin gélom, … dnes mi dokonca kamarát, ktorého som nevidel 5 rokov doniesol na aute konzervu od Gašparíka. Lepšiu konzervu som ešte nemal, mohol by mi za tento product placement Gašpo poslať aspoň ešte jednu. Povedzte mu dakto.

Chcel by som dnes sedieť u starkej, jesť tyčinky a počúvať tie isté rodinné príbehy po dvadsiaty krát. Pozdravujem domov!

Toto mám v hlave: Mám sa báť svojej nestálosti? Naozaj raz príde deň, kedy sa môj život tak zapečatí, že si nebudem môcť dovoliť žiadnu zmenu? Rezonuje mi v hlave debata s Peťom a Táňou, ktorí s nami šliapali na východe. Sú spolu od strednej, šťastne zobratí, tvrdia, že ani v rodinnom živote nemusíš nutne spadnúť do klasického stereotypu, ale že spadnúť je jednoduchšie. Neviem, ale nemusím vedieť teraz.

Keďže sme za prvé 4 dni stretli 2 medveďov, stále som paranoidný. Keď začne hučať píla, skáčem ako ninja a každé prasknutie konáru je predátor. Hrabe mi z toho hlavne keď sa stmieva a som sám.

Pri západe slnka prichádzam na pole, kde ovce strážia psy trhajúce ovcu. Poprava ako v Severnej Kórei, byť ovca tak tiež poslúcham.

Ako sa slnko pri západe opiera do zlatých klasov a tráv, púšťam si Love of my life naživo z Wembley ’86. Milujem Mercuryho, život, prírodu a Spotify.

Keď zídem na Pezinskú babu, začne mi byť ľúto, že je skoro po všetkom. Mal som ísť pomalšie a viac sa váľať v tráve. Kam som sa hnal?

Na Kamzík mi Miro donesie vietnamskú kačicu z Phong Namu. Záver ideme spolu, prichádzame na Devín so západom slnka. Miro poprosí bicyklujúce dieťa, aby mu pomohlo natiahnuť zelenú trblietavú pásku. Prebehnem cez ňu. Miro buchne šampanské. Po príchode na starý byt sa so mnou spolubývajúca Viky odmietne zvítať, vraj smrdím ako bezdomovec. Po polhodine v horúcej sprche zaspávam vedľa nej na manželskej, akoby som ani nikde nebol. Všetkým vám ďakujem.

Prejdi si to teraz za 4 minúty so mnou:

Facebook komentáre

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *