Včera večer som sa vrátila po krste synovej knihy „Jánošík na úteku“ a prišlo to. Emócie a aj slzy, kto ma pozná bližšie, vie aká som v tom dobrá! Tam som sa držala, v súkromí už môžem. Ale k veci. Ešte aj teraz som zaskočená z toho, že si za krstných rodičov knižky vybral otca a mamu! Len tak si Vás vyzve, bez varovania, ex-manželov, ale nie ex-rodičov. Vraj cestovanie má po otcovi a písanie po mame… A tak sme sa tam zrazu ocitli obaja, pokrstili knihu a okrem bozku ako poďakovanie za tú poctu, sme sa nezmohli ani na slovo (a to som v súkromí medzi svojimi vraj „štebotavá“, rozumej ukecaná). Filip to „zachránil“ odľahčenou vetou, že nevie, po kom má teda tú svoju výrečnosť, či čo… ani neviem, čo presne povedal, lebo som sa ako v čudnom obláčiku dokázala len vrátiť na svoju stoličku… Až doma mi začali napadať presne tie správne slová, čo všetko som tam mohla povedať. Nuž ale povedala som si, ako už mnohokrát predtým: Pozde riť biť, keď sa už posrala. Vždy mám akosi dôvod, si práve toto povedať. Ľahla som si spať o spomienku bohatšia.
O piatej ráno som však zrazu rozlepila oči a hlava ide. A nejde zastaviť. Zvyčajne ju nútim spať ďalej, ale dnes som prvýkrát vstala, zaliala si kávu a začala písať. Pravdepodobne vznikne text, ktorý si prečítam ešte raz pri druhej káve, alebo ho dám Filipovi pod stromček. Ako vyznanie mamy a najväčšej „fanynky“. Tu je niekoľko postrehov, možno ich vydá aj na sedem, keď je niečoho aspoň sedem, to už je niečo!
1. Vďaka synovi môžem prežívať všetky tie zážitky z ciest aspoň sprostredkovane, lebo ja sama som celý život ustráchaný „cestovateľ“ s toľkými obmedzeniami v črevách, či hlave, že v mojej knižnici mám jediný cestopis – knižku „Záchody celého sveta“. (Áno, áno, dokázala som s kamoškami prejsť Transsibírsku magistrálu, ale len preto, že tam tie záchody boli po ruke. Aj vodka. A hlavne tie kamošky.)
2. Dokáže o svojich zážitkoch písať a hovoriť na svojich premietačkách aj pred cudzími ľuďmi. Ja patrím ku generácii, ktorá má veľa vnútorných blokov, aby bola taká otvorená a išla takto s kožou na trh. Mala som tendenciu „radiť“ mu. Tento odstavec nechceš radšej vynechať? A fakt chceš napísať aj toto? A ten expresívny slovník musí byť? Túto fotku tam nedááááááj! Chvalabohu ma neposlúchol a ide si svojou cestou.
3. Vždy mám o neho strach, taký poctivý mamičkovský, ale ten pocit, keď sa vráti domov celý, ten je na nezaplatenie! Aj ten smrad, keď zíde z hôr. Keď bol syn v Himalájach, tak som mu posielala chýbajúci kyslík, na SNPčke som ho chránila pred medveďmi, v Španielsku pred býkmi, aj každému muzikantovi na ulici hodím mincu do klobúka, aby hodili potom iní Filipovi… Skrátka, vždy je dôvod ho pred niečím chrániť, kto čítal knihu, vie, že je to nikdy nekončiaci proces. Pokojná som bola asi len pri jeho stretnutí s Dalajlámom a keď sa na 10 dní zavrel do budhistického kláštora v Indii. Odtiaľ sa mi ale zase nemohol 10 dní ozvať, takže vlastne zase zle pre mamu…
4. Učím sa od neho meditovať. Ide mi to ťažko, lebo mám opičiu myseľ, ale občas sa mi podarí ju stíšiť. A jeho najradšej vidím sedieť u mňa na balkóne, keď si čistí hlavu. A často aj tú moju. Zlepšil si vzťah s celým svetom, aj keď sa stále hľadá, pozorujem to, snažím sa chápať a veriť na happy endy. Dokonca verím, že už nepribudne žiadna tetovačka na jeho tele, som sa práve pristihla pri toľkom optimizme.
5. Zamýšľam sa, či by niekoho zaujímali blogy matky, ktorá by písala zároveň s blogmi svojho syna? Čo asi tak robíte, mamy horolezcov, jaskyniarov, hasičov, či záchranárov… ? Alebo taká mama Štefániková a mnohé ďalšie mamy bez wifi?
6. Radosť z toho, že knižky sa rozchytali a predal skoro všetko. Radosť je to nefalšovaná, aj keď viem, čo to znamená – letenka do Thajska je už kúpená. To si fakt chceš vybrať boxerský kemp až na mieste? Nemal by si si niečo zabookovať už vopred? Je to tu zas!
7. A na záver niečo veľmi osobné: moje „Štěpánku! A uč se!“ (tak ho vždy vyprevádzam) sa mi akosi obracia na „Štěpánku! A uč ma!“ Prijímam s vďakou.
Pridaj komentár