Jánošík na úteku: 41. Bio raw vegan zháňam lístky na Grape v Chiang Mai

24. – 26. 2. 2020 Chiang Mai

Konečne som na severe v Chiang Mai, meste digitálnych nomádov. Ich revírom je Nimmanhaemin Road a od prvej chvíle je to zrejmé vďaka stovkám fancy retro vegan raw bio know-how bitcoin start-up fúzy eko zero waste zháňam lístky na Grape homemade kaviarničiek naplnených hipstermi. Ohrdnem lattečko vo vyhlásenej kaviarni Ristr8tto (onanoval nad ním dokonca New York Times!) a hodím do seba grilovaný bravčový špíz niekde za šopingom. Mäsko bolo také kyslejšie.

Naokolo sa potuluje čoraz viac budhistických mníchov, ktorí majú na komplet potetované celé rukávy. Mních sa holí dohola a nemôže sa ani voňavkovať, nakoľko to vraj vedie k sexuálnej aktivite. Preto nerozumiem, ako sa môžu skrášľovať a skarifikovať tetovaniami. Pýtam sa a dozviem sa, že ide o Sak Yant tattoo. Ide o formu požehnania, ktorou sa kedysi tetovali bojovníci mieriaci do bitky. Hasičom a policajtom sa dnes tetujú napríklad runy, ktoré odrazia guľku a nôž. Tetovať takto môžu len špeciálne vyškolení mnísi a robia to bambusovou, alebo kovovou ihlicou. Ženy sa takto tetovať nemôžu, nakoľko sa mních nemôže dotýkať odhaleného ženského tela. S požehnaním ide ruka v ruke aj vždy trochu odlišný zoznam sľubov. Ak ich porušíš, tetovanie ti prestane dávať svoju moc. Sú tam zákazy análneho sexu, jedenia mäsa, ale aj ďalšie somariny ako: Nikdy sa nezohneš pod mostom, nepodlezieš rebrík, alebo na tebe nikdy nebude sedieť žena, ktorá má akurát krámy!

Toto nafúknuté mystérium, spojené s thajským na bomby prerastajúcim turizmom, má za následok početné ponuky agentúr, ktoré ťa donesú k mníchovi, ten ti požehná a potetuje bars aj ženský chrbát za 1500 THB. Americkí blogeri sú z toho dojatí a cítia nové úžasné schopnosti. To musím mať aj ja! Chrám si ale vypátram ozajstný a sám. 

Chiang Mai je obkolesené zelenými kopcami, na jeden z nich sa rozhodnem vyškriabať cez džungľu. Džungľa vyškriabe skôr mňa, ale po čase sa vrátim na asfaltku a obiehajúci taxikár mi neverí, že idem hore pešo. Vraj ma vezme, ale cesta je cieľ a výhľad má byť za odmenu. Veď koľkokrát som turistikoval v thajskej džungli okolo vodopádov?

Objavím pútnickú cestu k chrámu na vrchole a driapem sa ňou. Keď napíšu v zahraničí obtiažnosť túry “veľmi náročná”, pre Slováka to je ako cesta zo Štrbského na Popradské pleso – prechádzka pre seniorov s dieťaťom na ramenách. Fakt nie som nijaký športovec, ale neviem čo by napísali o výstupe na Ostrvu.

V kláštore na vrchole sa chcem trochu schladiť, vysušiť a oddýchnuť pri meditácii. Vrazím do prvej sály a prepadnem 5 dievčat, ktoré tu očividne praktizujú vipassanu v úplnej tichosti a bielom zahaľujúcom oblečení. Tri meditujú v sede a dve pomaly nakračujú z nohy na nohu. Takto sa učia sústrediť len na pohyb vlastného tela a ovládať myseľ, aby neskočila po tom drzom mokrom turistovi, ktorý sem vtrhne v tielku a prisadne si na pol hodinu, akoby tu bol doma! Určite som im takto doprial veľkú lekciu.

Prejdem schodmi naokolo všetkých chatiek v kopci, kde sú ubytovaní mnísi, až na vrchole konečne prídem k hlavnému chrámu Wat Phra Tha Doi Suthep. Nastala tu invázia Číňanov a turistov, všetci sme prišli na západ slnka a teraz sa o seba potkýňame. Chrám je nádherný, čistý, vyčačkaný, mnísi preberajú dary a vracajú požehnania modlitbou a pokropením vodou. Naokolo sú záhrady plné kvetov, o ktoré sa starajú, aby mali dobrú karmu a slúžili. Romantický výhľad na celé okolité pohorie a najvyšší bod v Thajsku sa však nekoná kvôli zlej viditeľnosti. Nie je to smog, skôr taká hmla z tepla. Vyzerá to tu preto skôr ako na konci sveta, na okraji plochej zemegule. Áno, niektorí konšpirátori naozaj vravia plochá zemeguľa. 

Na severe je typické jedlo Khao Soy a odteraz nebudem jesť nič iné. Kura s koriandrom, kari, dvoma typmi rezancov a kokosovým mliekom. Môžem zomrieť, ale nechcem lebo najprv dupľu!

Skúšam kúpiť nejaké suveníry pre rodinu, ale len sa rozčúlim. Nemám to kde nosiť a neznášam nakupovanie hlúpostí nasilu. Ja by som sa vôbec nijako neurazil, keby mi z cesty nedoniesli darček, ale svet asi nefunguje na princípe “podľa seba súdim teba” a musím. Sadnem si do malého chrámu v centre a meditujem nad svojou lakomosťou, na ktorú ma už viackrát upozornili. Na návštevu kamošov nechodievam s bonboniérou a fakt neviem niekedy či som naozaj lakomý, alebo si nemôžem dovoliť byť materiálne veľkorysý. S najlepšími kamošmi si nedávame darčeky ani na narodeniny a posledné dve Vianoce sme si s maminou stranou rodiny nekupovali darčeky vôbec. Každý mal za úlohu doniesť niečo na stôl pre všetkých. Všetci hovoríme, že Vianoce nie sú o darčekoch, ale spravte si ich tak naozaj a budete mať najkrajšie sviatky, bez jedinej návštevy Auparku. Niekde som ale čítal, že hodnota daru sa nemeria jeho cenou, ale tým, čoho si sa kvôli nemu musel vzdať. Ja si najviac vážim čas a pozornosť, ale najviac ma aktuálne bolia lóve, miesto v malom ruksaku a samotný proces nakupovania. Tak sa teda hecnem!

Hneď ako vyjdem z chrámu, ocitnem sa na hand-made trhoch, ktoré sa konajú len raz mesačne. Vždy keď nemám šajn, mám proste šťastie. Ešte pred hodinou tu nič nebolo, ale kým som meditoval, všetky postavili všetky stánky vo dvore chrámu, haluz.

Vykročím k prvému stánku a hneď viem komu čo. Potom k druhému, tretiemu a kým to obídem, mám pre všetkých nejakú drobnosť, dokonca z nich mám aj úprimnú radosť. Minul som si budget na tri dni, ale ani mi nie je ľúto. Možno to napokon nebola lakomosť, ale skôr nesprávny úmysel. Lepšie sa nakupuje, keď niekomu chceš urobiť radosť, ako keď musíš, len aby nepičoval. 

Na záver plánujem nad Google mapami a trkne mi, že by som mohol poslať aspoň rodine nejaké pohľadnice. Hneď ako si to vnútri dopoviem, zdvihnem oči od mobilu a stojím pred regálom s pohľadnicami. Až sa musím smiať. Počúval som jeden zlý podcast s evanjelickou farárkou, ktorá pekne povedala, že pre ateistu je intuícia to isté, ako pre veriaceho volanie Boha. Vyberiem teda bezkonkurenčne tú najlepšiu pohľadnicu a donútim predavača nájsť v krabiciach ešte ďalších 7 rovnakých. Škoda, že vaše tváre neuvidím pri doručení.

Ďalší deň ma čaká návšteva úradu kvôli predĺženiu víz. Vystojím prvú radu a odovzdám formuláre. Vystojím druhú radu a dostanem číslo. Vystojím tretiu radu a odovzdám pas. Vystojím štvrtú radu a vrátia mi formuláre s pečiatkou. Potom s číslom čakám, kým zavolajú moje číslo ústne, lebo na monitore v čakárni sú čísla iných čakajúcich. Tento byrokratický súboj dobra a zla trvá asi 5 a pol hodiny, no napokon zvíťazím. Celý deň v piči, ale veď som na to zvyknutý z domu, že?

Na úrade som si krátil čas vykecávaním s holandským dôchodcom, ktorý ako 11-ročný namiesto vreckového dostával rovno cigarety. Od starkej. ‘50-te roky v Holandsku boli vraj také. Na návštevu sa nenosila bonboniéra, ale cigarety. V obývačke na stole neboli DRU tyčinky, ale box s cigaretami a ktokoľvek fajčil kedykoľvek chcel rovno za stolom. Matne si spomínam, že aj u našich starkovcov to tak kedysi bolo. Z tejto spoločenskej záležitosti sa zabijak stal až neskôr. Holanďan vraví, že pri pohľade na minulosť sa treba pozerať starými okuliarmi. Okrem iného oslavuje so ženou 50. výročie, majú 5 detí a recept na večnú lásku je, že nebývajú vôbec spolu, cestuje sám a na dôchodku sa začal venovať dizajnu skla, kým ona začala hrať na husle.

Mám rád, ako to počas mojich ciest funguje. Jediný národ, ktorý mi fakt vadí, sú Číňania. Mám s nimi skoro samé zlé skúsenosti, nahlas prdia, motajú sa pod nohy, ich pohyb po chodníku pripomína Brownov pohyb, sú stále komunisti a rozjebali celý Tibet. Hostel, v ktorom bývam, vzali opäť celý útokom a okrem recepčnej som tu jediný neČíňan. Hneď ako vyjdem z chatky, jeden z partie sa mi prihovorí, je riadne vtipný a popri tliachaní mi naberie večeru. Podobný zážitok mám z Indie s moslimami. Môj skrytý vnútorný hejt proste privoláva svetlé výnimky, ako instantnú lekciu proti zbytočnému šovinizmu. Ďakujem.

Ďalší piati ožratí Číňania mi naopak ukradnú zo stola cigarety a s tým, s ktorým som na izbe, sa nevyspím viac ako dve hodiny. Horšie chrápanie som ešte nepočul. Tak teda 2:1. Ďakujem.